Môj príbeh s endometriózou časť 4.

Gratulujem! Predpokladám, že si to úspešne zvládla, máš  to za sebou. Určite sa cítiš byť ešte trochu slabá a možno máš aj bolesti, pravdepodobne dostávaš infúzie, aby si sa skorej zotavila a nejaké injekcie na utlmenie bolesti. Žiadam ťa, aby si sa nepozerala nikam. Mala by si mať tri maličké stehy, jeden je pupok a ostatné 2 by mali byť na ľavej strane brucha. Uisťujem ťa, že sa ti to rýchlo zahojí, jediný problém budeš máš ten, ako vstať, lebo sa ti to pomaličky bude ťahať, ako sa budeš dvíhať. Ty sama však rýchlo prídeš na to, ktoré pohyby ti spôsobujú menej nepríjemností. Nerob nijaké prudké pohyby, tým by si si mohla len ublížiť. Snaž sa, čím viacej spať, aby si sa rýchlejšie zotavila. V klude si len lež a teš sa z toho, že si to zvládla. Naozaj môžeš byť na seba hrdá. Vstať z postele by si mala až niekedy na ďalší deň ráno.

Po noci strávenej v nemocnici mi bolo povedané, že ak všetko dobre dopadne a budem sa cítiť už lepšie na ďalší deň budem prepustená domov.

Musím uznať, že prvú operáciu znášal môj organizmus oveľa lepšie, ako tú druhú. Možno som vtedy bola silnejšia, lebo na ďalší deň ráno som síce s miernejšími bolesťami, ale na prvý pokus vstala. Sestričky ma odprevadili do sprchy, kde som sa, ako tak dokázala aj osprchovať.

Pri druhej operácii som aj na ďalšie ráno mala veľké bolesti, prosila som aj o nejaké tabletky na utlmenie bolesti. Mala som krutú noc za sebou. Nemohla som spať, lebo z času na čas na mňa prichádzali kŕče. Ako som sa snažila vstať z postele sa so mnou pri tých veľkých bolestiach otáčala miestnosť a začala som  vidieť černotu, myslela som si, že v tej chvíli odpadnem. Sestričky mi pomohli vrátiť sa späť do postele. Trocha som si ešte poležala a myslím si, že tabletky urobili svoje. Musela som pozbierať všetky svoje sily, lebo som počula, ako sestričky pred ranným vizitom rozprávali službukonajúcemu lekárovi, ako mi prišlo zle a ten povedal, že nie je isté, že ma v ten deň pustia domov. Ja som však veľmi chcela, veď v domácom prostredí sa najskôr človek zotaví.

Vstala som z postele, trocha sa umyla a snažila sa porozchodiť to na chodbe. Každý pohyb mi spôsoboval bolesť. Obmedzoval ma aj ten ľudovo nazvaný drienok, ktorý vyzerá, ako sáčok, a vytŕča z najväčšej rany, ktorú máš, aby sa ona mohla primerane vyčistiť. Lekári potom kontrolujú koľko krvi je v tom sáčku. V tom by ani nebol problém, ak by ho človek nemusel vláčiť so sebou. Musím uznať, že pozerať na niečo také, nie je tou najpríjemnejšou vecou a pri jej vytiahnutí by mal človek trocha zaťať zuby.

 Nevládala som vôbec, dostala som sa k stolu, kde boli raňajky, sadla si, že niečo zjem, ale znova to na mňa prišlo. Vraj som celá zbledla a mala som zas pocit, že odpadnem. Snažila som sa hlboko dýchať, nechala som tam raňajky a pomaly sa pobrala späť do izby. Znova som si ľahla a už len ležala.

Na ranný vizit som sa už tak naozaj, že začala cítiť lepšie, trocha som sa už aj dokázala upraviť, učesať a nadvihnúť svoju postel, aby som už nemusela len ležať.

Pustili ma ešte v ten deň domov :)